Bratislava-Praha-Eskišehir časť 1.

Začalo sa to ako otázka zo žartu no zrazu mám za sebou 9 mesiacov strávených v zahraničí, v rámci programu Erasmus +. Ešte počas vysokej školy som v zimnom semestri magisterského ročníka absolvovala ,,klasický“ Erasmus + program v nádhernej Prahe. Nikto nerozumel tomu, prečo som si na takého dobrodružstvo zvolila ,,obyčajnú“ Prahu, avšak PREBOHA??!! Ako môže niekto povedať o stovežatej, že je obyčajná?


Každou ďalšou minútou, ktorú v tomto meste strávite sa vám jej spirit dostáva viac a viac pod kožu. Od začiatku ma sprevádzal veľmi zvláštny pocit, že práve toto rozhodnutie bude osudové pre môj príbeh. Šiesty zmysel ? Ženská intuícia ? Sama to neviem pomenovať, ale čo viem s istotou povedať, tak že nasledujúcich 5mesiacov mi zmenilo nielen život, ale aj mňa samú. Spoznala som tu množstvo ľudí, ale dvaja z nich zanechali v mojom srdci nezmazateľnú stopu. Evička zo Slovenska a Mert z Turecka. Spolu sme toho prežili veľa a verím, že ešte aj veľa zažijeme. Pri rozlúčke padali potoky sĺz a veľa sľubov, o ktorých vieme, že raz sa naplnia a my si znovu zaspomíname na naše šialené časy.

Po tejto avantúre som vedela, že Slovensko mi už začína byť malé a ja by som rada opäť niekam vycestovala, no nevedela ako to zrealizovať. Nasledujúce dni som čoraz viac venovala písaniu diplomovej práce, a v tom mi to napadlo. STÁŽ !!! Konkrétne absolventská stáž, ktorá taktiež spadá pod Erasmus + program.

Plán bol teda jasný, poslať prihlášku a veriť v získanie nominácie. Doteraz si pamätám to šťastie, keď mi došiel potvrdzujúci email o mojej nominácii, lenže zároveň ma prepadla panika ako a hlavne kde si stáž nájdem. Nasledovali dlhé dni hľadaním, prezeraním rôznych portálov, vymýšľaním cieľovej destinácie, ale moja nerozhodnosť bola stále silnejšia než presvedčenie.

Jediné čím som si bola od začiatku istá bolo, že tentokrát chcem ísť ďaleko od domova a zároveň do kultúrne rozdielnej krajiny.  Počas tohto obdobia som bola stále v pravidelnom kontakte s Mertom, ktorý mi pomáhal. Keď sa na to spätne pozriem, tak aj vďaka nemu som sa nakoniec rozhodla, kde by som chcela stáž absolvovať. Môj nový domov na 4mesiace: Turecko – mesto Eskišehir, Anadolu University – medzinárodná kancelária pre Erasmus + študentov.

Ako prvej som o tejto príležitosti povedala najlepšej kamarátke Natálii. Tá ma nielen podporila, ale aj utvrdila v tom, aby som sa nebála a jednoznačne si stála za svojím rozhodnutím. Neskôr sa vo mne opäť začali striedať pocity šťastia a nervozity, no tentokrát najmä z toho ako to oznámim doma. Úprimne povedané, ľudia vekovo príbuzní mojim rodičom nie sú zrovna najbenevolentnejší, čo sa týka moslimskej kultúry a na prvom mieste nie je záujem o spoznanie niečoho nového, ale predsudky. Našťastie to netrvalo dlho a naši pochopili, že je to moje rozhodnutie a najlepšie čo môžu urobiť, je podporiť ma, a tak sa aj stalo.

14.09.2018 sa môj výmysel začal plniť na skutočnosť. Priletela som do Istanbulu. Tam ma už na letisku čakal Mert a spoločne sme sa presunuli do Eskišehiru. Celou cestou v aute som rozmýšľala. Stále som sa nevedela zbaviť myšlienky, či som sa rozhodla správne, akí budú moji kolegovia, či zapadnem do kolektívu, aké bude mesto a ľudia v ňom, no najmä či si dokážem zvyknúť na iný systém fungovania v krajine, ktorá mala byť predsa taká odlišná. Množstvo z nás si totižto Turecko predstavuje ako krajinu, kde žijú extrémisti, ženy sú utláčané, o všetkom rozhodujú muži, náboženstvo je na prvom mieste a čierny čaj sa pije častejšie než obyčajná voda. Ale o tom všetkom vám poviem v ďalšej časti.

Niečo z podobného súdka

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *